ABRAHÁM V ŽIDOVSTVE, KRESŤANSTVE A ISLAME (čo nás spája a čo nás rozdeľuje – spracované podľa príhovoru o. J. Majerníka)

Abraháma si počas histórie prisvojili všetky monoteistické náboženstvá.
Ako prví Židia. Vidno to v reči Ježiša so zákonníkmi, ktorú zachytáva 8. kapitola Jánovho evanjelia. Židia hovoria: „...sme potomkami Abraháma!“
I keď Abrahám v pravom zmysle Židom nebol. História židovského národa sa začína až odchodom z egyptského otroctva, prechodom cez púšť a darovaním Tóry – prvým pravým Židom je pre Židov Mojžiš. Abrahám je pre nich „Židom“ skôr v duchovnom rozmere, adresátom Božích prísľubov, ktoré sa mali plne realizovať na židovskom národe.
Židia dodnes veľmi prežívajú, že sú vyvoleným národom. Nepochybujú, že oni sú tí, ktorí majú priniesť svetlo všetkým národom a z nich vyjde spása. Veria, že príde Mesiáš a tieto prísľuby z dejín obnoví, oživí. Nevedia, kto to bude a kedy to bude, veria však, že to bude oživenie prísľubov, ktoré im boli dané cez Abraháma. Ježiš to nepopiera, keď hovorí Samaritánke, že spása príde zo Židov. Len oni neuverili, že On je spása. Pre nich bol Ježiš len falošným prorokom a kresťanstvo je pre nich deformovaným židovstvom. Tak ako to učil Pavol, kým neprežil obrátenie.
Prečo Židia neprijali Ježiša ako Mesiáša? V prvom rade preto, a to je hlavný argument všetkých rabínov, lebo nerehabilitoval židovský národ. Že ho neurobil svetlom pre ostatné národy, teda tak, ako to oni od neho očakávali – v rovine hospodárskej, politickej, teda v zmysle kráľovstva tohto sveta.

Abraháma ako adresáta Božích prísľubov prijali i kresťania. Keď vychádzame z tej istej kapitoly Jánovho evanjelia, tam Ježiš hovorí: „Váš otec Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň. I videl ho a zaradoval sa.“ Židia ostali prekvapení a pýtajú sa: „ešte nemáš 50 rokov a videl si Abraháma?“ A Ježiš na prekvapenie i ich pohoršenie odkrýva svoj božský pôvod, keď hovorí: „Skôr ako Abrahám, Ja Som.“
Z týchto Ježišových výrokov sv. Pavol i ranokresťanskí exegéti považujú Ježiša za naplnenie prísľubov, ktoré boli dané Abrahámovi. Používajú pritom obrazy mladší - starší: Jakub a Ezau, Izák a Izmael, kresťanstvo a židovstvo. Hoci je kresťanstvo vekovo mladšie, dostáva sa mu nesmierneho požehnania, lebo dokázalo prijať Ježiša ako naplnenie všetkého. Na rozdiel od židovstva, ktoré zotrváva „blízko prameňa, a predsa smädné“, v zajatí dodržiavania príkazov a nariadení (Origenes). Sv. Cyril Alexandrijský však verí, že raz príde moment, že Boh otvorí oči aj Židom a oni uvidia prameň života, Krista. (Podobne ako tomu verí sv. Pavol)
Postoj kresťanov k Židom, ktorí boli považovaní za vydedených z požehnania a za takých, za obrátenie ktorých sa treba modliť, spôsobilo samozrejme veľa problémov a napätia. Iba nedávno sväté ofícium v Ríme zrušilo sekciu, ktorá bola ustanovená na skúmanie, ako obrátiť Židov na kresťanskú vieru. (Tiež až II. vatikánsky koncil zrušil formuláciu vo veľkonočnej vigílii, že Židia sú spoluzodpovední za Kristovo ukrižovanie). Pritom my netušíme Božie cesty, ktoré má Boh so židovským národom. Veľmi sa mi (o. Majerníkovi) k otázke obrátenia Židov páči postoj Františka z Assisi a sv. Bernarda počas križiackych výprav, ktorí hovoria v tom zmysle, že ak nebudeme svätí, príkladom lásky a pokoja, žiadne obrátenia neuvidíme. Podobne Gándí veľmi obdivoval Ježiša, vážil si ho, ale kresťanom sa nestal, lebo zo strany kresťanov nevidel príklad. A naozaj, choďte do Jeruzalema do Baziliky Božieho hrobu a hľadajte porozumenie a kresťanskú lásku, nenájdete ju tam.

Ako poslední si adoptovali Abraháma mohamedáni. Oni tvrdia, že Abrahám bol moslim. Že Boh Agar a Izmaela nenechal zahynúť na púšti, aby ukázal prevahu islamu nad židovstvom. A potom Abrahám šiel do Mekky, kde mal obetovať Izmaela. No Boh mu poslal do cesty baránka na obetu. Je to príbeh prevzatý zo SZ prepísaný pre moslimov.
Moslimovia považujú Abraháma za prvého človeka čistej viery. Veľmi čistej viery. Existuje príbeh v koráne, že Abrahám porozbíjal všetkých bôžikov otcovi, ktorý ich zhotovoval a predával. Keď to otec videl, zhrozil sa, no Abrahám mu hovorí: „Neboj sa, jedného som ti nechal, ten bude plodiť ostaných.“ Otec na to: „Ako ich bude plodiť, veď ja som ich musel urobiť sám...“ A tak prinútil otca k priznaniu, že oni nie sú živí bohovia, že to on sám si vytvára bôžikov.
Mohamedáni tvrdia, že korán je posledné Božie zjavenie. Preberajú veľmi veľa zo SZ, menej z NZ, tvrdia, že korán je ich syntéza, no jednotlivé knihy SZ a NZ odmietajú.  V dejinách došli k vyhláseniu a tomu tak veria, že spasený môže byť iba ten, kto uveril učeniu proroka Mohameda. Aj islam počas histórie vyradil a odpísal všetkých, že nie sú synovia Abraháma, pretože len oni prijali čistú vieru.
Islam vyčíta kresťanom, že sa zriekli viery v jediného Boha, že si urobili troch Bohov (Trojica), nevedia odpustiť, že proroka Ježiša sme postavili na úroveň Boha.
Židom vytýkajú, že sa považujú za niekoho extra, ale najmä to, že si myslia, že cez dodržiavanie príkazov a nariadení dosiahnu spásu.
Islam tiež ako my verí tomu, že spása je milosť daná od Boha, človek si môže pomôcť prostriedkami ako sú modlitba, pôst, almužna, ale inak je to milosť.
O islame je možné povedať, že je náboženstvom masy, kde indivíduum nemá veľkú slobodu duchovného rastu. To je slabina ich náboženstva voči nášmu. V našom náboženstve nie je natoľko dôležitý kolektív, ale duchovný rast každého jednotlivca, ktorý môže mať vplyv na kolektív. U Židov je dôležitý národ, kolektív, u mohamedánov je to to isté. V niečom je to sila, ale v niečom je to aj slabina.

Teda „chudák“ Abrahám. Je to adresát Božích prísľubov, ale v skutočnosti komu? Máme ho spoločného, ale viac nás spája alebo rozdeľuje?
Keby sedel náš kresťanský teológ – a ešte pred vatikánskym koncilom a sedel by tam jeden mufti (islamský duchovný) a sedel by tam ortodoxný Žid, tak by sa posekali a možno aj pobili. Jednoducho každý by mal svoju pozíciu, že Abrahám je jeho a prečo tá jeho viera je čistá, pravá a že tomu druhý nerozumie, to je jeho problém. Aj voči nám sú mnohé výhrady, treba ich počúvať, treba sa z nich poučiť.

Príklad Božieho priateľa Abraháma by nám mohlo poslúžiť v náboženskom svete a aj vo svete, ktorý necíti nábožensky a stále viac sa rozširujú jeho hranice.
Mnohí úradníci OSN sú za to, aby náboženstva boli eliminované. Tvrdia, že náboženstvá vytvárajú rozdelenie. A aby tie rozdelenia medzi ľuďmi neboli, náboženstvá nám netreba. Pred dvoma – troma rokmi, keď terajší sv. otec bol v OSN, tam ho vítal Ban Ki- Moon s tým, že oni si v OSN nezakladajú na náboženstve. Toto by sme si mali uvedomovať – tlaky tohto hedonistického, zmyselného a veľmi egoistického sveta, ktoré nás ovplyvňujú cez tieto inštitúcie – ako sú OSN, Washington, Brusel, teda cez zjednotenú Európu. Cez tieto rôzne inštitúcie sa hlásia rôzne skupiny k slovu, ktorých ale program je úplne nenáboženský, teda tam nejdú len proti kresťanstvu. Tam idú proti každému Božiemu zjaveniu ako takému. Stále viac priestoru sa dáva eutanázii, potratom, veci sa riešia vojnami, vykorisťuje sa tretí svet.
Toto sú platformy, ktoré by sme mohli cez Abraháma riešiť. Abrahám je nám takým pekným vzorom priateľstva voči Bohu, voči ľuďom. A tam máme aj spoločného menovateľa. Našli by sme mnohé aspekty u Abraháma, ktoré vyvolávajú aj určitú dôveru a aj možnosti spoločného dialógu. A je mnoho u Abraháma, čo nás spája ako čo nás rozdeľuje. A chyba je v tom, že my vždy hľadáme tie zádrapky, ktoré nás rozdeľujú.
My, židovstvo a islam veríme v zmŕtvychvstanie. Aj tu je tá spoločná platforma.